Josef Thomayer
| Josef Thomayer | |
| český lekár – profesor vnútorného lekárstva, jeden zo zakladateľov českej lekárskej vedy | |
 | |
| Narodenie | 23. marec 1853 Trhanov |
|---|---|
| Úmrtie | 18. október 1927 (74 rokov) Praha |
| Odkazy | |
| Commons |  Josef Thomayer |
Prof. MUDr. Josef Thomayer (* 23. marec 1853, Trhanov – † 18. október 1927, Praha) bol český lekár – profesor vnútorného lekárstva, jeden zo zakladateľov českej lekárskej vedy. Bol zakladateľom českého lekárskeho názvoslovia. Jeho brat František Josef Thomayer bol významný český záhradný architekt.
Život a kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Josef Thomayer sa narodil v Trhanove na Chodsku v Čechách. Študoval na gymnáziu v Klatovoch a potom na lekárskej fakulte univerzity v Prahe.
Je jednou z hlavných postáv českého vnútorného lekárstva. V roku 1885 založil český lekársky časopis Sborník lékařský. Vydal používanú príručku Úvod do drobné lékařské praxe. V roku 1893 vyšla jeho Pathologie a therapie nemocí vnitřních.
Josef Thomayer sa venoval internej medicíne; od roku 1883 bol docentom, v roku 1886 bol menovaný mimoriadnym a 1897 riadnym profesorom Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1886 sa stal prednostom polikliniky českej lekárskej fakulty UK. V rokoch 1902 až 1921 bol po profesorovi Emerichovi Maixnerovi druhým prednostom II. internej kliniky UK, ktorú neobyčajne povzniesol. Pestovali sa na nej všetky odbory internej medicíny: pneumológia, kardiológia, endokrinológia, aj neurológia.
Thomayer sám sa angažoval vo viacerých oblastiach vnútorného lekárstva. Významné úspechy však dosiahol najmä v štúdiu brušného poklepu, ktorý dôkladne popísal. Bol ojedinelým pedagógom. Na univerzitné prednášky bol vždy starostlivo a svedomite pripravený a svoje bohaté skúsenosti a znalosti z lekárskej praxe odovzdával poslucháčom. Na druhú stranu vyžadoval od študentov presnosť, pravdivosť a spoľahlivosť. Aj v nedeľu doobeda museli aspoň prejsť klinikou.
Josef Thomayer žil až do smrti ako starý mládenec. Jeho obraz je mnohofarebný. Mal veľké množstvo obdivovateľov aj obdivovateliek, priateľov ale aj nepriateľov. Priateľov mal najmä v literárnych kruhoch (jedným z nich bol spolužiak z gymnázia Emil Frída, ktorému Thomayer vymyslel pseudonym Jaroslav Vrchlický) a Thomayer sám písal a vydával poviedky pod pseudonymom RE Jamot (fonetický anagram Thomayer). Bol známym spisovateľom, ktorého uznávali napr. Jan Neruda alebo Alois Jirásek. Svoju pozíciu si vydobyl stovkami fejtónov a obrázkov z ciest. Aj v jeho ďalších dielach vyniká láska k prírode.
Thomayer odišiel predčasne do dôchodku v roku 1921. „Ja nie som žiadna primadona, ja idem do penzie, kým som ešte nestratil hlas,“ komentoval svoj odchod do výslužby. Odchádzal zrejme v súvislosti s ťažkým ochorením (rakovina konečníka), ktorému v roku 1927 podľahol. Svoje nemalé imanie odkázal Ústrednej matici školskej, knižnici a výtvarným zbierkam Národného múzea a Národnej galérie v Prahe. Pochovaný je na cintoríne v rodnom Trhanove.
Zaujímavosti
[upraviť | upraviť zdroj]Až prehnaný bol jeho vzťah k Šumave a okrajovým oblastiam Čiech. Ako rodený Chod bol presvedčený, že kultúrne a intelekuálne bohatstvo českého národa pochádza odtiaľ. Dokonca to bol on, kto podnietil Aloisa Jiráska k napísaniu Psohlavcov.
Pohŕdal (a dával to najavo) obyvateľmi stredných Čiech. Vymyslel pre ne výraz Dementia mesobohemica (Stredočeská hlúposť), ktorý často používal. Traduje sa, že keď niektorý študent pri skúškach nevedel, vždy sa ho spýtal, odkiaľ je. Keď sa dozvedel, že zo stredných Čiech, triumfoval.
Vážnejšia bola jeho neznášanlivosť s chirurgmi. Nikdy neodporúčal pacienta na operáciu apendicitídy (zápalu slepého čreva), ani keď išlo o chorobu akútnu. Ak sa pacient operácie domáhal, ukázal velebným gestom smerom k Maydlovej (chirurgickej) klinike so slovami: „Ak chcete umrieť, choďte tam.“ Sám bojoval s rakovinou konečníka bez operácie. Zomrel v roku 1927, rok pred tým, než boli objavené antibiotiká.
Po profesorovi Thomayerovi je pomenovaná známa pražská nemocnica. Fakultná Thomayerova nemocnica v Prahe 4 bola založená v roku 1954 premenou Masarykových domovov (pre dôchodcov) na nemocnicu. V roku 1954 bola zriadená osobitná komisia, ktorá mala rozhodnúť, po kom bude nemocničný areál pomenovaný. Táto komisia nakoniec dala Thomayerovi prednosť pred doktorom Ivanom Hálkom, synom českého spisovateľa Vítězslava Hálka, hoci MUDr. Ivan Hálek bol veľkým zástancom Židov a ako lekár chudobných a ľavicovo orientovaný antifašista spĺňal lepšie vtedajšie marxistické kritériá.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Odborná literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- O významu některých komplikací plicních v průběhu tyfu střevního se vyskytujících (1884)
- Úvod do drobné praxe lékařské (1886, 1900)
- Bezvědomí a jeho diagnostický význam (1889, 1905)
- O přetížení prací zvláště ve školách (mezi 1889 a 1900)
- Pathologie a therapie nemocí vnitřních (1893, 1921)
- O substituci svalové (1895)
- Ischias scoliotica. Příspěvek k její poznání (1897)
- O studiu vnitřních nemocí (1902)
- Zúžení střevní (1903)
- O obrnách dnavých (1904)
- Klinické výklady prof. dra. J. Thomayera (3 svazky, 1905 – 1906)
- K diagnostice nádorů míšních (1907)
a ďalšie.
Populárno-náučná a krásna literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Čtení o pěti smyslech člověka (1880)
- Příroda a lidé (1880, 1896)
- Vedle cesty (1895)
- Význam některých snů (1896)
- Po různých stezkách (1902)
- Žloutne listí (1905)
- Z pamětí lidí nepatrných a jiné práce (1913)
- Z lidské biologie (1915)
- Nebezpečí života. Úvahy diagnostické a prognostické (1918)
- Zobrané spisy Jozefa Thomayera:
- Pestré kapitoly (1919)
- Paběrky, Chuť a čich (1919)
- Z pouti životní (1920)
- Z lidské biologie a jiná prósa (1920)
- Viděné a slyšené (1920)
- Dojmy pocestné (1920)
- Různé příběhy, V ovzduší Aeskulapově (1921)
- Příroda a lidé (1921)
- Kulturně historické obrázky z oboru lékařského (1921)
- Studie a vzpomínky (1922)
- Ze zápisků starého lékaře (1925)
- Výbery z diela:
- Život v trávě (1975)
- Ze zápisků lékaře (1977)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Thomayer na českej Wikipédii.